Alžbetine biele šaty

V tienistom úbočí jedného veľkého kráľovstva, neďaleko hlbokej hory, predierala sa z útrob zeme perlivá bystrina, pri ktorej stál od nepamäti malý dom. Vyzeral veľmi nenápadne a jednoducho, ba na dnešné pomery až chudobne, no predsa každého okolo idúceho niečím na prvý pohľad zaujal. Nevedno čím, asi záhonmi rozmanitých kvetov, ktoré v jeho okolí rástli od jari až do neskorej jesene, a ktoré ho svojimi farbami i vôňami skrášľovali. Do blízkosti kvetov prilietavali pestrofarebné motýle na svojich ľahkých krídlach a vtáci spievali v korunách okolitých stromov svoje jemné melódie.

Kvety v okolí tohto domu však nerástli sami od seba a bez opatery, akoby sa mohlo zdať na prvý pohľad. Starala sa o ne Alžbetka, mladá dievčina, ktorá sa v tomto dome narodila, a ktorá s pribúdajúcim vekom prekypovala láskou k ľuďom i prírode. A práve táto jej láska, ktorá pramenila z vrúcnej úcty k jedinému Stvoriteľovi, dávala aj kvetom silu kvitnúť a prekypovať nádherou do ďalekého okolia. Alžbetka mala rada všetky druhy kvetov, ktoré rástli v okolí domu, lebo  práve v ich rozmanitosti videla krásu, ale najbližšie jej srdcu boli biele ľalie a tiež malé sedmokrásky, lemujúce chodník od domu k bystrine.

Zdržanlivá skromnosť i plachá nenápadnosť boli nádhernými ozdobami Alžbetkinej čistej duše. Vždy, keď do domu prišla nejaká návšteva, ona sa len pekne pozdravila a potom sa ticho odobrala plniť povinnosti, aby ju neprekvapila tma. Ak svoje povinnosti niekedy skončila skôr, nemárnila čas všelijakým neprirodzeným skrášľovaním sa, ale radšej sa vybrala kúsok do lesa nazbierať si za hrsť lesných jahôd a byliniek. Ich sladká vôňa ju tešila viac, než čokoľvek iné. Nikdy však v lese nezblúdila, ba ani sa nebála cezeň chodiť, veď vedela o všetkých lesných bytostiach, ako sú víly, trpaslíci či elfovia a verila v ich starostlivú opateru. Dokonca s nimi aj viedla dlhé rozhovory o tom, ako možno pomôcť ľuďom nájsť stratenú úctu k prírode.  

Takto plynuli dni, mesiace ba i roky a život sa odvíjal najkrajším spôsobom. No potom Alžbetku predsa len začalo niečo v kútiku duše trápiť. Bola už totiž skoro mladou devou a stále častejšie si uvedomovala, že ešte nemá svoje vysnívané biele šaty, ktoré by si na seba mohla slávnostne odievať podobne, ako sa odieva do bielych šiat v období leta poľná ľalia, ale aj každá snehová vločka, padajúca v zime z pod nebeskej klenby na Zem. A ona by si predsa veľmi priala byť ako oni.

Jedného dňa sa s týmto svojim trápením zdôverila matke, ktorá bola múdrou a rozvážnou ženou. Ona ju k sebe jemne privinula a potom jej pokojným hlasom povedala: „Alžbetka, šaty, po ktorých tak veľmi túžiš, si nemôžeš nikde kúpiť, ani ti ich nemôže nikto darovať, hoci si to želáš. Je len jedna cesta, ako ich môžeš získať. Musíš si ich ušiť vlastnými rukami. A ľan, z ktorého budú ušité, si musíš sama najskôr zasadiť, vypestovať a vybieliť. Len potom si ich budeš aj skutočne ceniť a len tak ti prinesú očakávanú radosť. Kto nepreukáže starostlivosť a vytrvalosť v dobrom úsilí, nezaslúži si žiadny vzácny  dar...“

Alžbetku tieto slová najskôr trochu zarmútili, veď si myslela, že si svoje biele šaty bude môcť kúpiť a tak ich získa omnoho rýchlejšie. Ale aj napriek tomu sa pevne rozhodla, že si ľan čo najskôr zasadí, vypestuje a spracuje najláskavejším spôsobom. Denne potom chodievala na pole pozorovať, ako jej zem „pradie“ šaty a ona sa v nich videla žiarivá a čistá.

Uplynul dlhý čas a Alžbetke sa podarilo šaty ušiť. Veru, veľa krát sa pichla ihlou do krvi, kým urobila aj posledný steh. Vo chvíli najväčšej radosti k nej však opäť pristúpila matka, aby varovne dodala: „Alžbetka, nestačí, že máš ušité krásne šaty. Nezabudni, že rovnako dôležité je zachovať ich stále čisté, nepoškvrnené. Dávaj si preto odteraz pozor na každý svoj pohyb, lebo stačí malá nepozornosť a tvoje biele šaty sa zašpinia. A to by ťa veľmi trápilo, lebo by vyšlo na zmar tvoje úsilie.“

Netrvalo dlho a v kráľovstve, kde žila Alžbetka, nastala vzácna udalosť. Kráľ sa nečakane rozhodol uskutočniť veľkú slávnosť pre všetkých ľudí, žijúcich v kráľovstve. Smeli sa jej zúčastniť všetci čestní a ušľachtilí ľudia, odetí do najkrajších slávnostných šiat. Ostatní, hoci i trošku zanedbaní, mali vstup zakázaný. Aj Alžbetka sa chcela slávnosti zúčastniť, veď si vlastnými rukami ušila pôvabné biele šaty a tiež ju priťahovala krása kráľovských siení.

Deň pred slávnosťou bolo v prírode všetko živé naplnené očakávaním niečoho nového. Alžbetka sa zo všetkých tešila asi najviac. Obliekla si svoje biele šaty, aby sa pripravila na zajtrajšiu slávnosť, prvú vo svojom živote. Od veľkej radosti, vydala sa na kratučkú prechádzku k neďalekej studni, aby si pri nej posedela a poďakovala Stvoriteľovi za všetky dary, ktoré jej denne dáva.

Keď sa však potom postavila, aby nastúpila cestu domov, náhle sa zhrozila nad nešťastím, ktoré ju postihlo. Ani si neuvedomila, že sa pri studni posadila rovno na kúsok šedej lepkavej smoly, ktorú tam niekto na kamene nedbanlivo položil a ona si preto nechtiac  zašpinila svoje biele šaty. Nemohla uveriť nešťastiu, ktoré ju postihlo, veď podobný kúsok smoly nikde inde vôkol nebol. Zo smútkom i roztrpčením, spomínajúc na matkine varovné slová, ihneď si skúšala šaty rukami očistiť najlepšie, ako vedela, ale čím viac sa snažila, tým sa fľak zväčšoval, až bol napokon veľký skoro ako dlaň. Ťažké slzy plaču stekali po Alžbetkinej tvári, naplnenej nevýslovnou ľútosťou nad touto situáciou. Veď zajtrajšia slávnosť sa už možno nebude nikdy opakovať a nemôcť sa jej zúčastniť pre chvíľku nedbanlivosti jej pripadalo ako najťažší trest.

Pre jej dobrotu však nezostala bez pomoci. Ako zázrakom, zjavila sa pred ňou pôvabná víla so splývavými dlhými šatami a jemne jej zašepkala: „Ešte máš nádej, Alžbetka, len nezúfaj. Škvrnu z tvojich šiat môže zmyť voda, prameniaca z tvrdých skál na najvyššej hore tohto kráľovstva. Je to voda živá. Tvojou úlohou je rýchlo sa vydať na vrchol tejto hory a nájsť prameň živej vody. Ceste až na vrchol nebude jednoduchá. Pevne sa rozhodni a odhodlane vykroč. Odvážnym a pokorným šťastie vždy praje...“

Alžbetka potom obrátila tvár smerom na východ a hľa, uvidela, ako sa v diaľke hrdo týči úpätie tejto hory, z ktorej pramení živá voda. Vznášal sa nad ňou zlatistý opar, pôsobiaci nedostupným majestátom na všetkých ľudí, žijúcich v nížinách.

Zo všetkých síl rozhodla sa Alžbetka vykročiť svojou cestou, aby došla až na vrchol hory. Cesta však bola nielen dlhá a strmá, ale miestami aj príliš tŕnistá. To preto, že len veľmi málo ľudí túžilo vystúpiť na vrchol tejto hory, aby si v prameni živej vody vybielili svoje šaty. Niektoré chodníčky sa takmer celkom stratili v bujnom poraste všelijakého krovia.

Alžbetka sa však nevzdávala. Stále kráčala ďalej krok za krokom, hľadajúc vždy nové cestičky, ktorými by sa mohla predrať k cieľu. Ani doráňané ruky a nohy ju nepriviedli k myšlienke vzdať sa a vrátiť domov. Jej úsilie bolo také veľké a čisté, že bola odhodlaná aj zomrieť na tejto ceste i vzdať sa účasti na slávnosti, len aby dosiahla svoj cieľ.

Zastihla ju noc. Ona sa uložila na spánok pod veľký košatý strom, za ktorým bolo možné vidieť hviezdnatú klenbu veľkého vesmíru. S vrúcnym pohľadom upretým do neba napokon zaspala. Malé bytosti prírody k nej pristúpili, aby jej liečili doráňané časti tela a priniesli posilnenie.  

 Keď sa začalo rozvidnievať, Alžbetka sa pozvoľna prebudila z hlbokého spánku. Snívalo sa jej, že už za neďalekou skalou, ktorú videla črtať sa obďaleč, je vytúžený cieľ jej cesty. Z vypätím síl sa postavila, aby sa presvedčila, či je to pravda. Keď prišla ku skale, prvé lúče vychádzajúceho slnka sa práve láskavo dotkli jej tváre. V tom vzhliadla pred svojim zrakom úžasný výjav. Zo ružovo zlatistého oparu za skalou skutočne tryskala voda, ktorá mohla zmyť škvrnu z jej šiat. Nad oparom sa v krúživom pohybe vznášali ušľachtilí vtáci, ktorých nikde inde nevidela a všade navôkol vládol posvätný pokoj. Ona, naplnená až po okraj duše týmto prežívaním, pristúpila nesmelo k prameňu vody, pod ktorým sa vytváralo malé jazierko. Jeho hladina bola prehľadná ako krištáľ, odrážajúci všetky farebné spektrá dúhy. Pokľakla v bázni na kolená, nabrala si do dlaní vodu a pretrela si ňou tvár. Z batôžka potom vyňala svoje šaty a jemnými pohybmi rúk ich začala čistiť. Z očí jej tiekli slzy dojatia, keď videla, ako sa po chvíľke uvoľnila a rozplynula aj posledná škvrnka na šatách, až boli napokon opäť krásne a biele, ako kedysi. Keby sa nemusela vrátiť dolu, k ľuďom, aby splnila svoje životné úlohy, nikdy by odtiaľto neodišla.

Pred odchodom sa ešte na chvíľku zastavila a obzrela späť, na úžasný prameň živej vody. V jej duši vzplanula túžba, aby k nemu našli cestu ešte mnohí ľudia, žijúci v nečistote dolu, v nížinách ľudského spoločenstva. Alžbetka túto čistú túžbu vyslala k Stvoriteľovi, ako tichú modlitbu.

Cesta dolu už nebola náročná a netrvala dlho. Veď radosť z dosiahnutého cieľa dodávala Alžbetke nevídanú posilu ísť rýchlo do kráľovského paláca, kde sa mala večer konať slávnosť. Nebola si však vôbec istá, či sa stihne vrátiť, ale robila všetko čo bolo v jej silách, aby to dokázala.

Už mali strážcovia zavárať kráľovskú sieň, keď sa zrazu pred jej bránou zjavila akási krásna, žiarivá postava v bielych šatách, ktorú dovtedy nikto nevidel. Udivení strážcovia skoro onemeli od toľkej krásy. Bola to Alžbetka, ktorá pred nimi stála v plnej nádhere svojich biely šiat. Avšak nebola to už tá malá Alžbetka, ktorú sme poznali na začiatku príbehu, ale bola to zrelá a hrdá žena, plná ženských cností, ktoré zdobili jej dušu podobne, ako najvzácnejšie drahokamy zdobia zlatú kráľovskú korunu.  

Vstúpila dnu a uvidela vyberanú nádheru, ktorá bola dielom najzručnejších umelcov a remeselníkov z celého kráľovstva. Ako sa tak prechádzala ladným krokom po sieni, pohľady ostatných hostí boli na ňu upreté, hoci si to vôbec nevšimla. Ba nielen  pohľady hostí, ale dokonca i samotnej kráľovskej rodiny, ku ktorej patril aj udatný princ Roland, tajne hľadajúci svoju princeznú.

Keď nabral dostatok odvahy, jemne k nej pristúpil a opýtal sa, či ju môže sprevádzať počas slávnostného večera. Spoločne sa potom ich cesty spojili na spoločnú životnú púť. Princ Roland sa stal neskôr kráľom v kráľovstve svojho otca a Alžbetka novou kráľovnou. Počas svojho dlhého kraľovania však nikdy nevysedávali na trónoch, ale odievali si pracovné odevy, aby medzi ľuďmi pracovali ako predtým a radovali zo všetkých úžasných darov, ktoré každodenný život ponúka na zužitkovanie.

Skutočný príbeh o Alžbetkiných bielych šatách potom rozprávali nielen kráľovskému ľudu, ale aj svojim deťom, ktoré sa im neskôr z lásky narodili.

Kráľovstvo pod ich vedením nepoznalo vojny, ani zabíjanie, ale len radostné tvorenie ku cti jediné pravému kráľovi – Kráľovi svetov.

Redakcia