Ostrov poznania

Príbeh pre deti i dospelých

Neďaleko jedného morského pobrežia pokrytého zlatistým pieskom bolo vystavané mestečko. Slnko v ňom silno hrialo prenikavými lúčmi a piesok na pobreží pálil ako žeravý popol. V čase odlivu vychádzali na more ešte pred východom slnka miestni rybári, aby svojimi úlovkami obstarávali obživu pre svoje rodiny.

Jedným z týchto rybárov bol aj mladý muž Peter, ktorého ľudia prezývali „skala“. Nikto presne nevie, prečo si vyslúžil toto zvláštne meno. Zrejme preto, lebo mal srdce zatvrdnuté voči potrebám iných ľudí, a len málokedy ukázal svetu vľúdnu tvár. Vždy, keď sa vrátil z mora bez úlovku a jeho siete neboli plné rýb ako si prial, reptal na počasie i na svojich spolupracovníkov, dokonca i na samotné ryby, že sú prefíkané a hlúpe, keď sa nedali chytiť do jeho sietí.

Keď Peter dospel a stal sa z neho zrelý muž, rozhodol sa, že zanechá rybolov a stane sa námorníkom podobne ako jeho otec. Vyučil sa teda za námorníka a plával z jedného prístavu do druhého. Trvalo roky, ba až desaťročia, kým v prúdoch vetrov oboplával celý svet.

Avšak ani ako námorník neprejavoval Peter svojou povahou dostatok vľúdnosti a porozumenia voči svojim blízkym. More nedokázalo skrotiť jeho povahu a vrátiť mu do duše stratený pokoj. Stále rovnako sa hneval na svoje okolie, ba neraz sa zdalo, že je na tom ešte horšie než predtým. Každého odvážlivca, ktorý mu chcel poradiť a pomôcť, ihneď zahriakol slovami, že on jediný najlepšie vie, čo je pre neho dobré, a preto žiadne rady nepotrebuje.

Keď sa už ani hviezdy nemohli pozerať na tohto nešťastného muža a jeho život, prihodilo sa niečo nečakané a strašné. V neprebádaných a hlbokých moriach, veľmi ďaleko od bezpečných brehov Petrovho domova, zoskupilo sa nad loďou, na ktorej plával, obrovské množstvo ťažkých a nepriehľadných mrakov. Takéto mraky ešte nikto nevidel, ani najskúsenejší námorníci; podobali sa temným tieňom, z ktorých vetry, dažde a blesky šľahali nevídanou silou ničiac všetko, čo im stálo v ceste.

Keď Peter videl, že vietor trhá aj plachty na ich rozkolísanej lodi a ona sa môže pod náporom rozbúrených živlov každú chvíľku potopiť, celkom stratil kontrolu nad svojím konaním. Prestal plniť príkazy kapitána a rozhodol sa utiecť do kajuty lode v nádeji, že tam burácanie živlov prečká. Už sa blížil k vstupným dvierkam, keď sa náhle pošmykol v prúde vody valiacej sa cez palubu. Záchranné lano nemal, a tak ho voda začala unášať až na samotný okraj lode. Tam sa ešte z posledných síl silno chytil zábradlia, len aby nespadol cez palubu do rozbúreného mora. Svoj súboj však nevyhral. Vysilené ruky ho nevládali udržať a on sa napokon do mora zrútil bez toho, aby si to niekto všimol.

Následne sila živlov nečakane utíchla a mraky sa začali akoby zázrakom presvetľovať vytúženými slnečnými lúčmi. Posádke sa vďaka tomu podarilo vzájomnou súdržnosťou zachrániť loď pred najhorším.

Peter sa však neutopil. Silné vlny ho v poslednej chvíli vyplavili na neveľký drevený sťažeň, ktorý sa v búrke na lodi zlomil a spadol do mora. Vysilený z neho volal na posádku lode, aby sa po neho vrátila a zachránila mu život. Nikto ho však nepočul a nikto sa za ním neobzrel späť. Loď plávala ďalej k svojmu cieľu a jeho zúfalý hlas sa strácal v osamelosti veľkého mora, až kým od únavy celkom neutíchol.

Kým Peter spal, drevený sťažeň sa postupne približoval na miernych morských vlnách k neznámemu ostrovu, ktorý bol vzdialený od miesta nešťastia len niekoľko míľ. Tento ostrov bol v porovnaní s ostatnými veľmi malý a pokrývalo ho len niekoľko desiatok rôznych krov a stromov.

Keď bol pri ňom už dosť blízko, jedna morská vlnka mu šplechla do tváre a on sa prebudil. Vtedy ostrov uvidel pred sebou v plnej kráse. Spočiatku ani neveril, že to môže byť skutočnosť a myslel si, že je to sen alebo posmrtný zážitok. Keď však oči celkom otvoril, zaplesal nadšením, lebo zistil, že ostrov je skutočnosťou.

Pôvodná čistá radosť a nadšenie však netrvali dlho. Peter si začal pod vplyvom svojej vypočítavosti myslieť, že ostrov bude patriť len jemu a on na ňom bude žiť bez ľudí podľa svojich želaní. Veď si vždy prial zbaviť sa ľudí, ktorí mu komplikovali život. Sediac na sťažni začal dychtivo hrabať rukami, len aby sa na ostrov dostal čo najskôr. Nespustil z neho oči. Ticho si pritom dookola šepkal namiesto slov vrúcnej vďaky za záchranu života tieto slová: „Môj ostrov! Môj drahý ostrov! Tu budem vládnuť a žiť podľa svojich želaní...“

Asi po hodine plávania na breh ostrova úspešne dorazil. Nevidel na ňom žiadne ľudské stopy, a tak sa len utvrdil v nádeji, že opustený ostrov bude patriť jemu. Natešený sa pobral vytvoriť si svoj nový príbytok z konárov stromov. Vtom sa však náhle zhrozil nad ďalšou strašnou udalosťou, ktorá ho postretla a celkom obrala  o radosť.

Práve chcel zlomiť prvý konár, ktorý si vybral na vybudovanie svojho príbytku, keď v tom pred sebou uvidel stáť akéhosi muža s nemilým výrazom tváre. Peter si prchkým pohybom ruky pretrel oči, lebo dúfal, že vidí strašný prízrak, ktorý sa stratí. Vtedy sa však zhrozil ešte väčšmi. Tento muž nielenže bol skutočný a nahnevaný, ale bol to dokonca jeho vlastný dvojník. Volal sa Pluk a bol to jediný dávny obyvateľ tohto ostrova.

Sotva si Peter uvedomil s kým má do činenia, keď sa na neho Pluk nenávistne osopil a plný hnevu zakričal: „Čo robíš na mojom ostrove, cudzinec! Ostrov patrí mne, a ja si na ňom žijem podľa svojich želaní.“

Pretože Peter si myslel to isté a nebol ochotný ani o kúsok ustúpiť, pustili sa do seba a strhla sa medzi nimi strašná bitka. Pluk najskôr udrel Petra priamo do tváre, no on sa vzchopil a úder opätoval. Bili sa na piesku malého ostrova celé hodiny, až do úplného vyčerpania, lebo nikto nebol ochotný ustúpiť, hoci boli obaja na smrť doráňaní. Napokon od únavy ostali na zemi ležať jeden vedľa druhého, a takto ich zastihla noc.

Keď slnko ohlásilo ráno nového dňa, Peter i Pluk sa začali postupne prebúdzať. Pre opuchnuté oči na seba ani poriadne nevideli, a tak sa len jeden na druhého mračili. Z pohľadu každého z nich však bolo cítiť rezignáciu a zmierenie s tým, že na ostrove budú musieť žiť obaja. Táto predstava bola síce obojstranne neprijateľná, ale zároveň i neodvratná. Postupne preto vstali zo zeme a pobrali sa každý na iný koniec ostrova hľadať si obživu.

Ostrov bol však malý na to, aby uživil dvoch sebeckých mužov. Peter preto zobral potajomky Plukov luk a zamieril na vtáka, letiaceho oblohou. Ostrým šípom ho na prvý pokus skolil. Keď to Pluk uvidel, neváhal ani chvíľku a utekal chytať padajúceho vtáka. Vták však ešte nestihol dopadnúť na Zem a už boli Peter a Pluk opäť v sebe. Nik totiž nebol ochotný podeliť sa o túto korisť. Peter sa dožadoval koristi, pretože ju ulovil. Pluk však tvrdil, že korisť patrí jedine jemu, pretože Peter strieľal z jeho luku a bez neho by korisť nebolo možné zostreliť. Vyčerpávajúca bitka ich opäť skoro na smrť zmrzačila. Najhoršie však na tom bolo, že kým sa spolu úporne bili, zniesol sa k zemi orol a zostrelenú korisť uchmatol pre seba. Potom obaja bedákali a vyčítali jeden druhému, že nemajú čo jesť a hrozí im, že od hladu zomrú.

Peter a Pluk sa potom spolu dlhší čas nevideli, pretože ich vzájomná nevraživosť presiahla všetky medze únosnosti.

Na ostrove sa však začali striedať ročné obdobia a príjemné leto bolo nahradené chladnou jeseňou. Dni síce boli ešte teplé, ale noci stále chladnejšie a neznesiteľnejšie.

Keď sa Petrovi v jeden jesenný podvečer zdalo, že najbližšiu noc už kvôli chladu neprečká, rozhodol sa, že bude neprestajne chodiť po ostrove, aby sa pohybom zohrieval. Ako sa tak prechádzal uprostred hlbokej noci, nečakane zbadal obďaleč malé svetlo, z ktorého stúpal dym. Pocítil radosť. Potichu pristúpil do jeho blízkosti a spoza kríčka uvidel, že je to oheň, pri ktorom sa zohrieva Pluk. Vzplanula v ňom závisť, pretože okolo ohňa bolo príjemné teplo a jemu už odmŕzali prsty na nohách. Nabral preto odvahu, prekročil krík a bez pozdravu pristúpil k ohňu, aby sa zohrial.

Peter a Pluk boli nútení opäť sa spolu stretnúť. Nič sa však medzi nimi nezmenilo k lepšiemu. Svetlo ohňa im mlčky osvetľovalo tváre a oni si pohľadmi dávali najavo, čo si o sebe myslia.

Keď sa už dlhá a chladná noc blížila k ránu, nastala nečakaná udalosť. K ohnisku našiel cestu istý muž - vedec, ktorého medzičasom na ostrove vyložila prieskumná loď. Jeho úlohou bolo prebádať opustený ostrov a zistiť, aké druhy rastlín na ňom rastú. Pohľad, ktorý sa naskytol jeho očiam, bol bezútešný. Našiel oboch mužov polozamrznutých driemať pri zhasínajúcom ohni, hoci každý z nich zvieral v ruke z posledných síl svoj kus dreva, ktorým mohol oheň roznietiť. Rýchlo ich prebral, aby im pomohol zachrániť oheň, aj ich životy. Avšak len čo ho spozorovali, zlostne ho zahriakli a napadli. Potom opäť zvierali svoje kúsky dreva v pästiach ešte silnejšie. Ani jeden z nich totiž nechcel hodiť svoj kus dreva do pahreby, aby sa pri ňom nezohrieval ten druhý.

Vedec bol z tohto správania sa neznámych mužov šokovaný. Prekvapovalo ho väčšmi, než všetky jeho doterajšie objavy. Dostal však dobrý nápad. V úprimnej snahe pomôcť si spomenul, že v príručnom batohu nocí malé zrkadielko. Opatrne ho vytiahol a pomaly pristúpil k Petrovi, aby mu umožnil pozrieť sa na seba. Veril, že ak uvidí svoju tvár, uverí, že skutočne potrebuje neodkladnú pomoc. Keď Peter uzrel v zrkadle svoju tvár, zakričal od strachu. Zo zrkadla na neho hľadel pár hlboko vpadnutých očí vrhajúcich tmavé tiene. Pery mal fialové a pokožku bledú, posiatu všelijakými vredmi.

Pluk, ktorý sa na to pozeral vybuchol škodoradostným smiechom. Nezvykol sa smiať, ale takýto pôžitok z cudzieho nešťastia už dávno nezažil. Smial sa tak oduševnene, že skoro spadol zo svojej sedačky. Jeho smiech však netrval dlho. Vedec totiž potom opatrne pristúpil aj k nemu so zrkadielkom v rukách a postavil mu ho pred oči, aby aj on uvidel svoju skutočnú podobu. V tom okamihu skoro odpadol od preľaknutia. Vôbec sa nepoznal. Jeho tvár nielenže bola škaredá, ale navyše sa presne podobala na Petrovu tvár.

Obaja, Peter i Pluk si náhle uvedomili, že sa na seba až príliš podobajú, a práve preto sa nedokážu zniesť. Potom vedec dodal: „Muži, nemrznete pre slabnúci oheň v pahrebe, ale pre nedostatok lásky vo svojich srdciach. Pochopte, že jedine oživenie lásky vám vráti všetko, čo potrebujete pre svoje prežitie. Ba čo viac, bude toho ešte omnoho viac.“

Obaja muži sa následne bez slov hlboko zamysleli, akoby sa v ich dušiach skutočne odohrávala dôležitá premena. Potom jeden po druhom uvoľnili svoje zovreté päste a hodili svoje drevá do pahreby. Veľa nechýbalo, a oheň by sa už nikdy nebol rozpálil. Drevá však boli našťastie suché a onedlho sa rozhoreli. Okolo ohňa bolo opäť príjemne teplo.

S východom slnka akoby vyšla aj nová nádej, že dvaja znepriatelení muži nájdu k sebe cestu aj v budúcnosti. Vedec im vysvetľoval, že len ten človek, ktorý sa vzdá priania vládnuť iným a naučí ovládať seba samého, môže byť obdarovaný dôverou iných. Tiež im vysvetľoval, ako účinkujú v prírode, v celom vesmíre, ale aj v medziľudských vzťahoch nepísané Zákony, ktoré sú spravodlivé, a každý ich môže využívať pre svoje blaho. Nazval ich Zákonmi Božími.

Medzi mužmi rástlo stále viac porozumenia. Dokonca si po čase začali aj pomáhať. Spočiatku síce len v zdanlivo nepatrných maličkostiach, ale neskôr i vo veľkých veciach. Keď cítili, že ich životy sú vďaka tomu skutočne krajšie a radostnejšie, uverili slovám o Zákonoch Božích úplne. Ich vzťah prerástol do vrúcneho priateľstva. Delili sa spolu o pokrm i vodu, ktorej mali stále viac, a napokon sa navzájom chránili pred každým hroziacim nebezpečenstvom.

Ich priateľstvo vyústilo do nádherného plánu. Rozhodli sa, že spoločnými silami si z okolitých stromov zhotovia loďku a vyplávajú na nej domov, aby všetkým ľuďom hlásali múdrosť pravej ľudskej veľkosti, ktorá sa ukrýva v skromnosti, pokore a službe blížnym. Už to mohli dokázať, veď pochopili, na čom v živote skutočne záleží a spoločnými silami už dokázali opracovať veľké suché stromy a dotiahnuť ich k moru, aby z nich loďku postavili. A tak sa aj stalo. Všetci traja si v tom pomáhali, až kým loďku nezhotovili a nepoložili ju na morskú hladinu.

Keď bola celkom dokončená, ostávalo už len jediné – zhotoviť jej pevné plachty, pretože bez nich by sa ďaleko nedostali. Pretože na to nemali látku, neváhal Peter vyzliecť svoju poslednú košeľu, aby z nej plachtu vlastnými rukami zhotovil. Bolo mu potešením i cťou, že smie takto prispieť k dosiahnutiu spoločného cieľa. Následne zložil zo seba košeľu i Pluk a plachty boli pripravené pojať do seba morské vetry, ktoré ich mali doviesť k vytúženému domovu Loďku pomenovali menom Nádej, lebo bez nej by museli na ostrove všetci umrieť.

Vedec, ktorý sa na nej tiež viezol, bol nevýslovne šťastný, že pomohol zachrániť ľudské priateľstvo, pretože sa niekde dočítal, že kto dokáže zachrániť jeden ľudský vzťah, môže zachrániť celú planétu. Vo svojich vedeckých zápisoch pomenoval opustený ostrov Ostrovom poznania, aby sa nikdy nezabudlo, aké veľké veci sa na ňom odohrali.

Redakcia

.